Ako chutí Toskánsko #2

Počas nášho tretieho dňa sme sa vydali do metropoly talianskeho Toskánska, kolísky renesancie a mesto umelcov Michelangela, Botticelliho, Leonarda da Vinciho a básnikov Danteho, Petrarcu a Boccaccia. Mesto, ktoré je jedným z najvýznamnejších kultúrnych centier Talianska, sídlo svetoznámych múzeí a krásnych pamiatok, ale aj starých tradícií a gurmánskych špecialít. Áno, aj takéto prívlastky si zaslúži prekrásna Florencia.

Úvodný text som si dovolil trošku pozliepať z rôznych článkov nájdených na internete, aby som priblížil, ako sa prezentuje toto fakt krásne mesto. No ako každí správni turisti, aj my sme museli zo začiatku zápasiť s menšími problémami. Jeden sa dokonca pretransformoval na jeden veľký a neznesiteľný problém.

Už počas prvých dňoch v Toskánsku sme sa presvedčili, že o po zbytku výletu budeme mať určite problémy s parkovaním. A to sa naplno potvrdilo aj vo Florencii. Ak sme chceli naše auto odložiť čo najbližšie k hostelu a zároveň do centra, museli sme si riadne poklepať po vreckách. Vybrali sme si nakoniec garáž, vzdialenú asi 10 minút chôdze od nášho ubytovania. Celodenný “lístok” nás stál 27 eur.

A nepriamo som sa dostal aj k nášmu druhému problému. Po príchode do nášho hostela, sme jednohlasne skonštatovali, že treba čo najrýchlejšie odtiaľ vypadnúť a zdržovať sa tam len počas spánku. Áno, bol to veľký impulz, aby sme sa rýchlo vydali spoznávať krásavicu Toskánska.

Asi najpamätnejším miestom, ktoré sa mi usadilo v hlave, bola Piazza del Duomo, alebo Námestie dómu, kde sa nachádzala katedrála Santa Maria del Fiore, baptisterium San Giovanniho či Giottová zvonica. Práve na ňu sa polovička posádky rozhodla vyšľapať tých 414 schodíkov. Hore nás už čakal prekrásny výhľad. Malebné až “Shrekovský” rozprávkové vežičky, ktorých pôvab dotvárali konečne i slnečné lúče. Nie nadarmo do Florecie prichádza húfa turistov.

Všetko bolo také pekné, až dokým sme sa nevrátili na hostelovú “izbu”. Tam na nás čakal neopísateľný zápach z nášho záchodu. Cítili sme sa ako v centre veľkej florentskej žumpy. Fakt, ten smrad bol neznesiteľný. Keď sa už viacero z nás rozhodlo nejako tú noc prežiť, tak som započul na chodbe hlas majiteľky, za ktorou som sa hneď rozbehol. Bol som asi vtedy najnešťastnejší človek v “apartmáne”. Ihneď som sa gestikuláciami oznámil, že nám zabudli oznámiť, že najvyšší položený kanál na svete sa nachádza práve tu. Po rôznych prehováračkách sme sa nakoniec rozhodli z hostela odísť a hľadať, niečo pred polnocou, nové ubytovanie.

Teta macocha sa ešte nevzdala a vyslala svoju dcéru na bicykli , aby nás sledovala, no po jej odhalení zmizla vo florentských temných uličkách.

Obvolali sme viacero kempingov, ale i hotelov. A nakoniec sa nám podarilo nájsť trojhviezdičkový hotel asi 2 kilometre vzdialeného od centra, kde sme zaplatili za dve noci len o 10 eur viac ako v pôvodnej chatrči. Mali ste vidieť tie spokojné “fejsy” nás všetkých, pri pohľade na čisté a moderné postele, sprchu, na nekontaminovaný záchod či balkón. A to všetko bolo dokonca s raňajkami.

Nakoniec všetko skončilo s “happy endom” a naše telá sa mohli spokojne pripravovať na ďalší deň. Už len zabiť tie nechutne bzučiace a pichľavé hotelové komáre a …