Vypnem rádio. Už ho nezapnem. Už bude navždy vypnuté. Už sa to nedalo zniesť. Už nebude mojím priateľom. Ono jednoducho smrdí.
Rok 2120, krásne slnečné ráno a ešte krajšie tóny znejúce z najbližšej Music Point. Ulica je plná detí, bavia sa na starých nepoužívaných asfaltkách. Mám práve naplánované do mesta, už len topánku nasadiť a môže sa isť. Ako tak kráčam, všade znie príjemná hudba. To práve miestne kapely nacvičujú. Je ich tu cez desať a hrajú všetko možné od rocku až po metal. Pozastavím sa pri jednej a dávam im najavo, že sa mi ich tvorba páči. Ešte na mieste si sťahujem ich demo nahrávky, poďakujem a opäť pokračujem v mojej ceste.
Asi hodinu pred obedom prichádzam do Cydonie. V meste je akosi prázdno, no z miestnej krčmy sa ozýva hrozný hluk. Nakuknem dnu a zbadám nevercov z Rhytmie. Títo ľudia asi pred 50 rokmi opustili naše mesto a usadili sa v neďalekom objekte bývalého nákupného centra. “Čo tu zas robia, tí l…, ” opýtal som sa sám seba. V tom môj zrak zaostrí na jedného chlapíka z onej skupinky nevercov. “Hej,” zakričím naňho a opýtam sa. “Nie si ty ten z tej skupiny Park pani Linkinovej?” Chlap s potetovaným ramenom, žltými okuliarmi a s ponožkami po kolena na to odvetil: “Čo ťa do toho.” To ma utvrdilo, že sú to naozaj oni. Ben Manchester bol úspešným spevákom, lenže v roku 2072 ho tajná služba odviedla nikto nevie kam. A vtedy som to konečne pochopil. Neverci sú tí zajatci. Rhytmia bola vždy prísne strážená a nikto sa z nej nikdy ani nedostal. “Ben, čo sa Vám stalo pred 50 rokmi? Prečo vás uväznili?” Ben sa na mňa otočil a riekol…